Quo vadis, profesia?

Pozývame vás na otvorenú diskusiu na aktuálne témy. Budeme radi, ak sa zapojíte so svojim názorom a skúsenosťami.

Quo vadis, profesia?

Po kamennom mulči dovoľte ďalšiu tému. Parky a zelené strechy. Dve samostatné a pritom súvisiace témy. Spája ich nepochopenie štátu a jeho správy. 


Najprv parky

Najprv parky. V Bratislave vznikli od revolúcie dva, možno tri nové parky nenaviazané na developerské projekty a myslím, že inde tomu nie je inak. Zvyšok riešil developer, aby lepšie predal, čo postavil, lebo za astronomickú cenu za meter musel ponúknuť i zeleň a musel navyše riešiť náhradnú výsadbu a v názve svojho produktu mal eko, green alebo priamo park. Lebo bez toho sa dnes už nič nenazve, ani nepredá.

„Park je však plocha ktorá ma žiť aj inak ako v tieni mrakodrapov. Pretože ho treba. Pretože ma slúžiť komukoľvek. A bez plota.“

Máme tu prvý verejný park v Európe (sad Janka Kráľa z r. 1776). Kde a kedy sme v našich nových dejinách zaspali? Možno nám napovie to, že v Bratislave roky po revolúcii nejestvoval Útvar hlavného architekta… asi preto, aby niekto nedohliadal na dodržiavanie územného plánu. A tak niekedy stačilo kúpiť pozemok (často určený pre zeleň) a stavať.  Situácia však bola v 90-tych rokoch až natoľko vážna, že niekedy nestačilo ani vyhrať súťaž na rekonštrukciu parku. Mal tam byť park a pamiatkári ani životné prostredie to inam nepustili. Záslužné. Počas práce na projekte návrhu, ktorý vyhral, nás však odstavili, zaplatili po dlhom doťahovaní rozpracovanosť a mimo súťaž zadali vec subjektu, ktorý nevyhral a ktorý tam plánoval stavať. I to sa dialo.

Pozrime sa na to z Koliby. Neviem ako Vám, ale mňa napadne La Defense, London city či Manhattan. Že prečo je to tam inak. Tento typ architektúry je tam totiž koncentrovaný na jedno miesto z hľadiska dopravy i funkcie objektov a zväčša na okraj mesta. Vedie tam metro, železnica i diaľničný privádzač. Ľudia prídu do prace a večer odídu. Auta nezapracú mesto. V Bratislave je táto rozptýlená výstavba v centre a prepojená ulicami s priepustnosťou z doby, keď tam ešte nebola. A nepomáhajú ani podzemné garáže v nej. V jeden deň, neviem ci bude slnečný alebo daždivý, ale v ten deň sa tu doprava možno zastaví a k vežiakom sa nik nedostane. Utópia? Vinné sú 90-te roky, kedy si každý postavil čo chcel. A kde chcel. Územný plán bol zdrap papiera. UHA sa nekonal. Stačilo kúpiť pozemok.

„Park na rozdiel od záhrady nie je vizitkou majiteľa rodinného domu. Ale vizitkou nás všetkých. A najmä tých, ktorým sme dali dôveru v komunálnych voľbách.“

Lebo parky budujú samosprávy. Záhrady vždy boli a budú o tie sa nebojím. Záhrada predsa zhodnotí rodinný dom, navýši jeho cenu a zreprezentuje majiteľa. A keď je kvalitná tak značne. Park nie je budovaný s cieľom zhodnotenia objektu, ale „len“ skvalitnenia nášho života.

Málo?

Zelené strechy

Prečo paralela s parkom? O nich totiž tiež rozhodujú nekompetentní. Keď sme v 95-om urobili prvú zelenú strechu u nás (BBC1), Nemci mali už vyše 500ha zelených striech a vláda ich tam výrazne dotovala. Prešlo temer 30 rokov a u nás nič. Od predvlani ale napríklad magistrát v Brne dotuje zelene strechy 1500 Kč na meter.  Kedy u nás ?

„A nielen to. Viete si predstaviť, že by sa stal u nás architektom roka záhradný architekt ako v Čechách Sendler v 2018?“

Snáď sa v dotáciách raz zelene strechy dostanú na úroveň polystyrénu na zateplenie fasád. Ten sa totiž dotovať začína. Musíme sa hájiť tým, že záhrada je „polystyrén“ na streche lebo izoluje a teda potrebuje podporiť ? Nestačí fakt, že sme zeleň na zemi ukradli a mame ju vrátiť, nehladiac na množstvo ďalších jej benefitov?

Sme po 30 rokoch kapitalizmu karpatského typu na chvoste záujmu. Naša profesia stále nemá váhu zodpovedajúcu jej dôležitosti a mnohí architekti nás neberú za partnerov. Sme apendixom SKA. Sú dokonca i prípady, keď komisia pre udelenie autorizácii SKA, neuznala absolventom FZKI vzdelanie a tu je namieste otázka, čo na to škola a naši zástupcovia v SKA…?

Niektorí architekti naopak disponujú našou autorizáciou, čomu dodnes nerozumiem. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby niekto z nás požiadal o urbanizmus? Sám som po par účastiach v skúšobnom senáte SKA v 90-tych rokoch, kde som bol delegovaný SZKT, videl, že pri našej autorizácii niekomu kvalifikácie netreba, ďalšie účinkovanie z tohto dôvodu vzdal.

V každom prípade tento stav nedostatočného uznania blokuje nasej profesii možnosť sa plne presadiť a rozvíjať. Trvá už vyše 30 rokov a nastúpil po období, keď profesia žiaľ vlastne ani neexistovala. Škoda, že sme sa vo vyspelom svete, keď sa u nás lámal chlieb, neinšpirovali aj tým, akú pozíciu tam pri tvorbe priestoru má záhradný architekt. Že ordinuje ešte pred operáciou, ktorá sa nazýva výstavba a že nie je poverený len ozelenením otvorov v dlažbe po kompletnej urbanizácii priestoru. Česť výnimkám.

Pred necelými 30 rokmi sa začalo hovoriť o vlastnej komore a snahy o jej zriadenie vtedy začali naberať reálne kontúry. Potom sa zastavili a boli sme so súhlasom časti našich funkcionárov prijatí pod „ochranné  krídla “ SKA. Myslím, že to tak niekomu vyhovovalo, rozhodne však nie profesii samotnej.  Chrániť totiž často znamená, mať pod kontrolou. Najmä zákazky. O parkoch i zelených strechách teda rozhodujú často nekompetentní a my zvádzame boje s nimi. 

Ďakujem preto SZKT, že robí čo môže. A presadzuje nás v SKA, keď už nemáme komoru vlastnú. A organizuje semináre a zájazdy. A aj oceňuje diela v súťaži Záhrada park detail. Mali by sme ju myslím za to podporiť a navýšiť členskú základňu. Potom prídu aj ďalší sponzori a činnosť sa rozrastie. A to profesii určite pomôže. Lebo čo už iné, keď nie toto. Zvážte.

Oceňujem, že ste dočítali až sem a privítam Vaše postrehy k téme.

Ing. Brabec


Obsah príspevku je autorovým názorom. Neprešiel jazykovou úpravou.

Diskusia k článku: "Quo vadis, profesia?"

Počet komentárov: 2

  • Ešte niečo doplním k tomu, čo som písal o koncepčnosti / nekoncepčnosti riadenia rozvoja miest.
    Je to v podstate otázka. Ako je možné, že v našej legislatíve existuje možnosť dodatočnej legalizácie čiernych stavieb??? Niečo takéto priam volá po zneužívaní pri každej možnej príležitosti. Dodatočná legalizácia čiernych stavieb by podľa mňa mala byť zakázaná, bez možnosti udeliť výnimku, bez ohľadu na to, kto je staviteľ a majiteľ a na aký účel stavba slúži. Jediným riešením by malo byť jej úplné odstránenie na náklady „čierneho staviteľa“ + pokuta. A na druhej strane by možno bolo potrebné zjednodušiť a urýchliť stavebné konania.

  • Kolega Ing. Brabec opäť otvoril zaujímavé témy.
    Najprv niekoľko slov k zeleným strechám.
    Ako vo všetkom, aj tu je problém v peniazoch, lebo zelená strecha predstavuje nejaké tie náklady a málokto chápe jej návratnosť v zmysle určitého druhu tepelnej izolácie alebo prínosu pre mikroklímu miest. Samozrejme uvažovať o zelenej streche na budove so strechou so sklonom 45° asi nemá zmysel. Ploché strechy sa na to hodia, ale ľudia sa boja zatekania vody. Viem to podľa našej bytovky, susedia z najvyššieho poschodia sa stále sťažujú na zatekanie, aj napriek niekoľkým opravám. Rieši sa to skoro na každej domovej schôdzi. Takže problém je kvalita strechy. A ak by začala zatekať zelená strecha, čo potom? Takže naozaj len tá kvalita materiálu a práce. A kým sa bude na izoláciu plochých striech používať terpapier, ktorý na slnku pracuje, tak o zelených strechách môžeme len snívať. Ďalšia vec je, že u nás to nemá tradíciu. Možno by pomohlo začať na školách, veď tie majú väčšinou ploché strechy, a využiť takéto strechy ako miesto, kde by decká mali nejakú tú vyučovaciu hodinu alebo telocvik. Nevyhnutné by v takom prípade boli zabezpečovacie prvky, aby sa predišlo úrazu. Takto by vyrástla generácia ľudí, ktorí by zelené strechy považovali za samozrejmosť.
    Ďalšou možnosťou je osloviť napríklad ZMOS a ponúknuť prednášky na túto tému na ich schôdzach.

    Parky sú zložitejšia téma, je to vec chýbajúcej koncepcie a možností výstavby a expanzie mesta. Lebo každé hlavné mesto je ako čierna diera v zmysle gravitácie – čím je väčšie, tým viac sa rozrastá, až narazí na svoje hranice. A Bratislava má v tomto špeciálnu smolu, že je priestorovo obmedzená Malými Karpatmi, Dunajom, Moravou a tesnou blízkosťou susedných štátov a katastrálnych území iných obcí. Takže sa nemá kam rozrastať, nemá kam expandovať, to je známa vec. A tak sa to občas rieši tak, ako v prípade zbúraného PKO alebo zbúranej fabriky, ktorá mala byť vyhlásená za technickú pamiatku. Čiže kanibalizáciou starších budov. A nie tak dávno bol práve v jednej bratislavskej mestskej časti zaznamenaný prípad, že jej starostovi reálne hrozilo zavraždenie, lebo nechcel ustúpiť nátlaku developerskej mafie. Dá sa v takýchto podmienkach uvažovať nejakej koncepčnosti a o dodržiavaní územného plánu?
    Ďalší problém je, že podnikatelia a developeri akúkoľvek zelenú plochu pokladajú len za rezervu pre výstavbu alebo pre parkovisko. Majú skrátka priveľa peňazí a chcú ich do niečoho „vraziť“, ale do takého, aby im to prinieslo ešte väčšie peniaze. Koľko % úradníkov je odolných voči úplatkom?
    Spomenú treba aj známy fakt, že u nás sa veci skoro vždy a skoro všade riešia nie po odbornej línii, ale po mocenskej a politickej línii. Kto má pečiatku a tú správnu stranícku knižku, ten je pán. Načo škola. A kto si dovolí odporovať, môže si hľadať druhú robotu.
    A keď už som nadhodil potrebu vzdelania, tak vyvstáva otázka kádrov. Ale to platí v každej oblasti, nie iba v okrasnej zeleni. Stačí si spomenúť na kauzu masového plagiátorstva, ktorá sa prevalila po parlamentných voľbách 2020. Nespomínam si, že by niekto z plagiátorov odstúpil, vzdal sa funkcie, ako je tomu zvykom v iných krajinách. A katastrofálne a hanebne v tejto kauze zlyhali rektori univerzít, dekani fakúlt, riaditelia škôl, pedagógovia, ale tiež študenti. Mali vyjsť do ulíc a protestovať. Alebo, keďže v tom čase práce začínala kovidová hystéria, tak mali aspoň vyhlásiť ostrý štrajk až do odstúpenia všetkých plagiátorov z verejných funkcií. Plagiátori názorne ukázali kvalitu nášho školstva, takže chápem tých, ktorí radšej idú študovať na zahraničnú univerzitu, a zároveň veľmi závažným spôsobom spochybnili samotný zmysel existencie odborného školstva. Aká kvalita kádrov sa dá očakávať v takto nastavenom prostredí? A od toho sa odvíja nekoncepčnosť a krátkozrakosť riadenia a rozvoja miest a štátu. Nielen Bratislavy. Česť tým študentom a absolventom, ktorí si svoje tituly zaslúžili poctivým štúdiom.
    Zatiaľ toľko z mojej strany na tieto dve témy, aj keď možno trošku naivný a chaotický pohľad. Ak mi ešte niečo napadne, tak to do diskusie doplním.

Sledujte SZKT aj na facebooku

Sledujte SZKT aj na facebooku

Na našej fanpage nájdete novinky, aktuálne informácie aj reporty z podujatí.

arrow-up